Marián Leško: Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej

Marián Leško má novú knihu o Slovensku. Určite to nie je kniha len pre profesionálov, novinárov a tých, čo zaujíma politika. Je pre každého, koho zaujíma, čo sa tu od vzniku republiky dialo. A tak trochu aj o tom, prečo sa veci diali práve tak a nie inak.

„Samozrejme, nie je to akademický text. Hovoril som o tom, ako veci vidím ja a nerobím si nároky, že ide o jedinú možnú interpretáciu našich najnovších dejín. Snažil som sa držať faktov a Tomáš mi v tom svojimi otázkami veľmi pomáhal. Bol totiž správne kritickým poslucháčom," vysvetľuje Marián Leško o novej knihe Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej.

Pre 25 rokov moderných slovenských dejín boli kľúčovými postavami traja viacnásobní premiéri. Mečiar, Dzurinda a Fico sa každý zapísali po svojom, pričom kniha spochybňuje populárne mýty o otcovi zakladateľovi, veľkom demokratovi či ľavičiarovi, ktorému ide len o blaho ľudí.

Ako Marián Leško s úsmevom tvrdí, možno tú knihu začnú čítať dotknuté osoby od menného a vecného registra. „Mnohí z nich sa totiž zaujímajú len o seba a o nič iné. Tak sme im to uľahčili - nech si nájdu, čo je v knihe o nich a so zvyškom nech nestrácajú čas."

Neobmedzuje sa však iba na ich osobnosti. Hodnotí aj rozmanité spoločenské a politické fenomény, akými bolo delenie federácie, privatizácia, problémy Slovenska na medzinárodnej scéne, ale aj pôsobenie mafie či politická korupcia.
Marián Leško napísal už niekoľko kníh, ale prečo novinka až po takom dlhom čase? Naposledy mu vyšla kniha Masky a tváre novej elity v roku 2000...

„Keby som ju mal písať vlastnoručne, tak by som sa na to nedal," priznáva Marián Leško. „Písania mám totiž dosť. Tomáš Gális sa pýtal, ja som iba odpovedal, takže na ňom bola všetka ťarcha. Keby som o uplynulom štvrťstoročí písal sám, tak by mi to trvalo asi ďalšie štvrťstoročie. Tomáš, buď mu za to chvála, sa s tým nebabral. Prišiel, zapol nahrávanie a dve hodiny sa neprestajne pýtal. Po deviatej návšteve bola kniha hotová. Takto sa mi to páči."
Kniha Chudák každý, čo po nich tú káru bude ťahať ďalej je komplexným pohľadom na slovenskú politiku po rozdelení Československa. Začína sa mečiarizmom, ktorý nemá podľa Leška obdobu v našich dejinách. Bolo to brutálne a odporné obdobie, ktoré nás nadlho poznačilo.

Marián Leško začínal ako redaktor týždenníka Nové Slovo, neskôr pracoval pre denník Pravda, krátko pre denník Práca. Spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa, dnes pracuje v týždenníku Trend. Pripravuje a účinkuje v relácii Sedem s.r.o., neskôr premenovanej na Sedem. Pracoval v nadácii Zastavme korupciu, okrem najnovšej knihy rozhovorov s Tomášom Gálisom napísal štyri knihy z prostredia slovenskej politickej scény Ľudia a ľudkovia z našej politickej elity, Slovenské tango v roku jeden, Mečiar a mečiarizmus a Masky a tváre novej elity.

Ukážka z knihy:

Uškodila by Kiskovi nálepka daňového podvodníka?

Veľmi by mu to sťažilo situáciu. Keby sa Fico viac ovládal, tak by daňová kauza narobila Kiskovi väčšie škody. Robert Fico mohol zostať ticho a len pozorovať krvácanie prezidenta. Fico sa však do kauzy aktívne zapojil, čím odviedol pozornosť k tomu, či prepukla medzi premiérom a prezidentom politická vojna. Ťažko odhadnúť, čo to urobí s verejnou mienkou, ale ak by prišli nejaké ďalšie obvinenia, Kiskovi voliči by mali silnú tendenciu počúvať jeho kritikov a prejavilo by sa to na ich postoji k nemu.

Mohli by byť voliči z Kisku takí sklamaní, keď pri pohľade na demokratickú slovenskú politiku za vyše štvrťstoročie od Novembra 1989 vidno oveľa horšie veci?

To, že boli sklamávaní často, neznamená, že už sa obrnili. Andrej Kiska bol predsa len výnimka. Neprišiel do funkcie z politiky, ale z oblasti podnikania a prišiel s obrazom človeka, ktorý sa venuje dobročinnosti, ktorý chce veci robiť úplne inak ako ostatní, a preto je aj oveľa zraniteľnejší ako činitelia, voči ktorým nie sú také vysoké očakávania.

Už sme hovorili o tom, ako Smer nevyužíva svoje silné postavenie na to, aby zlepšil krajinu, ale na to, aby znovu víťazil a pomáhal svojim ľuďom. Prečo to tak bolo aj za druhého Fica, keď mal najväčšiu moc, prečo je to aj za tretieho Fica, keď nemá v kabinete Slotu s Mečiarom, ale Most-Híd?

Fico sa môže brániť, a často to aj robí, že dostal Slovensko do eurozóny, že ho dostal do schengenu a že Slovensko tlačí do tvrdého jadra Európskej únie. Samozrejme, nedá sa povedať, že krajina nenapreduje. Situácia sa zlepšuje v tom zmysle, že základné makroekonomické ukazovatele sú lepšie, že sa krajina modernizuje a že sme konkurencieschopnou krajinou. Pcit, že dnes je horšie, ako bolo včera, nie je prevládajúci. Fico mal šťastie, že v roku 2012 naskočil do konjunktúry, ktorá sa ešte neskončila. Je zrejmé, že raz sa to zmení, hoci nie je isté, či sa skončí práve v čase, keď ešte bude Fico pri vesle, aby sa musel zodpovedať za veci, ktoré neurobil. Momentálne využíva fakt, že väčšina spoločnosti nie je konfrontovaná so situáciou, že by sa ako zamestnanci, podnikatelia, živnostníci mali horšie ako pred rokom či pred piatimi. Kým to trvá, všetci sú radi. Nikto nevyvodzuje dôsledky z toho, že zlepšenie mohlo byť rádovo výraznejšie.

 No ešte stále je tu takmer desaťpercentná nezamestnanosť. A aj to je len preto, že státisíce ľudí sú vonku, je to aj za cenu roztrhnutých rodín, keď mnohí otcovia i deti odchádzajú za lepším zárobkom niekedy až do Írska, do Británie, do Nórska, mnohé ženy, matky malých detí robia opatrovateľky v Rakúsku. Mnohí z tých, čo odišli do zahraničia, sa už nechcú vrátiť, v nedávnom výskume až tretina mladých povedala, že by chceli čo najskôr odísť a už sa nevrátiť. Máme sa stále lepšie, ale mnohí majú strach, že ich deti na tom budú horšie a preto im ani veľmi nebránia v odchode. To nesvedčí o veľkej spokojnosti.

Z hľadiska toho, aké mal Robert Fico možnosti, sú uplynulé roky prehliadkou stratených príležitostí. Najlepšie to povedal český novinár Tomáš Němeček: Ešte nikto, kto vládol s takou veľkou mocou tak dlho, nezlepšil Slovensko tak málo ako premiér Fico. To by sa mohlo tesať do kameňa. Samozrejme, existujú veľké spoločenské skupiny, ktoré tento stav nepovažujú za dostatočne dobrý a hľadajú možnosti, ako si prilepšiť inak, ale to nie je väčšina spoločnosti.
Väčšina profituje z toho, že je tu konjunktúra, že HDP rastie, že nemajú nižšie príjmy ako predtým. Najväčšiu nespokojnosť vyvolávajú zlé osobné skúsenosti so školstvom, so zdravotníctvom, ale celkový stav spoločnosti je taký, že si ľudia hovoria, nejako to ide. To je ekonomická stránka veci. Druhá stránka je, že aj keď majú občania voči Robertovi Ficovi veľké výhrady, zatiaľ nevidia nikoho, kto by ho mohol nahradiť pri spravovaní krajiny, nemajú nikoho, na koho by mohli svoj pocit nespokojnosti a túžby po zmene zavesiť.

Milan Buno, literárny publicista