Titulka knihy
„Bezpečnostní analytici odhadujú, že dve tretiny „diplomatov“ na ruských veľvyslanectvách v západnej Európe sú v skutočnosti spravodajskí dôstojníci. Preto je nepravdepodobné, že odvetné sankcie zabránia Putinovi pokračovať v súčasnom kurze. A prečo by mali? Putin a putinizmus sú na pochode. Siláci a „korporátny štát“ — inak povedané fašizmus — sú dnes v móde. Demokracia západného typu a svetové inštitúcie, ktoré sa zaslúžili o vytvorenie bezprecedentného obdobia mieru v Európe, zrazu upadajú do zabudnutia.
Putina však, zdá sa, zastaví iba oceľ!“
Slová svetoznámeho spisovateľa Daniela Silvu, autora vynikajúcej série špionážnych trilerov s agentom Gabrielom Allonom. Aj preto svoj najnovší príbeh Druhá žena zasadil okrem iného do Ruska...
Záhadná Francúzka v odľahlom mestečku v andalúzskych vrchoch začína písať nebezpečné pamäti – príbeh muža, ktorého kedysi milovala v Bejrúte, a dieťaťa. Táto žena pozná najväčšie tajomstvo Kremľa. Pred mnohými rokmi sa KGB podarilo prepašovať na Západ svojho človeka a ten teraz stojí na prahu absolútnej moci.
Veľké sprisahanie môže odhaliť iba jeden muž: Gabriel Allon, špičkový agent a reštaurátor, súčasný šéf izraelskej spravodajskej služby. Gabriel už predtým bojoval s temnými silami nového Ruska a zaplatil za to privysokú cenu. Teraz sa s Rusmi stretáva znova a v hre nie je nič menšie ako osud povojnového svetového poriadku…
Druhá žena je opäť špičkový špionážny triler, ktorý má slúžiť hlavne na pobavenie, no niekedy až zarážajú informácie a predpovede Daniela Silvu vyrážajú dych. Nebojí sa poukazovať na neprávosti a svinstvá, ktoré sa dejú na svetovej politickej scéne.
„Medzi minulosťou a prítomnosťou existujú nápadné paralely. Rusko pod vedením Vladimira Putina je revanšistické aj paranoické, čo je nebezpečná kombinácia. Hospodársky a demograficky slabý Putin využíva svoje mocné tajné služby a kyberbojovníkov na znásobenie sily. Keď Putin rozsieva politický chaos v západnej Európe a usiluje sa narušiť a zdiskreditovať americké voľby, koná podľa starých pravidiel KGB. Prijíma „mimoriadne opatrenia“,“ popisuje Daniel Silva a dodáva, že Vladimir Putin bez problémov používa vraždu ako nástroj štátnej moci.
Začítajte sa do novinky Druhá žena:
PROLÓG MOSKVA 1974
Dlhá čierna limuzína Zil s plisovanými záclonkami na zadných oknách uháňala z Letiska Šeremetievo do centra Moskvy v pruhu vyhradenom pre členov politbyra a ústredného výboru. Kým prišla do cieľa, na námestie pomenované po ruskom spisovateľovi pri Patriarchových rybníkoch, mesto sa ponorilo do tmy. Kráčali po úzkych neosvetlených uliciach — dieťa a dvaja muži v sivých oblekoch — až ku kaplnke medzi platanmi. Bytový dom stál na druhej strane uličky. Vošli do drevených dverí, natlačili sa do výťahu a vyviezli hore. V tmavej chodbe čakali ešte jedny schody. Dieťa ich zo zvyku zrátalo. Bolo ich pätnásť. A nad nimi ďalšie dvere, čalúnené kožou. Stál v nich elegantne oblečený muž s pohárom v ruke. Čosi v jeho spustošenej tvári bolo dieťaťu povedomé. S úsmevom povedal po rusky jedno slovo. Prešlo veľa rokov, kým dieťa pochopilo, čo to slovo znamenalo.
PRVÁ ČASŤ NOČNÝ VLAK DO VIEDNE
1] B U D A P E Š Ť , M A Ď A R S K O
Nič z toho by sa nestalo — zúfalé pátranie po zradcovi, napäté vzťahy ani zbytočné úmrtia — keby nebolo nešťastného Heathcliffa. Bol ich tragickou postavou, ich nesplneným sľubom. No nakoniec sa stal ďalším úspechom na Gabrielovom konte. Napriek tomu si Gabriel želal, aby Heathcliff stál na jeho strane. Agenti ako Heathcliff neprichádzajú každý deň, len raz, nanajvýš dvakrát počas kariéry.
Taká je špionáž, hovoril si Gabriel. A taký je život.
Heathcliff nebolo jeho pravé meno, vybral ho náhodne počítač, aspoň to tvrdili jeho riadiaci dôstojníci. Program zámerne zvolil krycie meno, čo ničím nepripomínalo jeho skutočné meno, národnosť ani zamestnanie. To sa aj podarilo.
Muž, ktorému pridelili meno Heathcliff, nebol najdúch ani beznádejný romantik. Nebol zatrpknutý, pomstychtivý ani násilnícky. Popravde, s románovým hrdinom Heathcliffom ho spájala iba tmavá pleť, lebo jeho matka pochádzala z bývalej Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Z tej istej republiky, zdôrazňovala hrdo, ako súdruh Stalin, ktorého portrét ešte vždy visel v obývačke jej moskovského bytu.
Heathcliff plynulo hovoril a čítal po anglicky a mal rád viktoriánske romány. V skutočnosti koketoval s myšlienkou, že pôjde študovať anglickú literatúru, no potom zvíťazil rozum a prihlásil sa na Moskovský inštitút cudzích jazykov, považovaný za druhú najprestížnejšiu univerzitu v Sovietskom zväze. Jeho ročníkový vedúci vyhľadával talenty pre Službu vonkajšej rozviedky a po skončení štúdia Heathcliffa pozvali do akadémie SVR. Jeho matka, opitá šťastím, položila pod obraz súdruha Stalina čerstvé kvety a ovocie. „Sleduje ťa,“ povedala. „Jedného dňa z teba bude dôležitý človek. Muž, ktorého sa budú všetci báť.“
V matkiných očiach ho nemohol postihnúť lepší osud. Väčšina kadetov túžila slúžiť v zahraničnej rezidentúre SVR, verbovať nepriateľských špiónov a riadiť ich. Takú prácu však mohol vykonávať len určitý typ dôstojníka. Musel byť bezočivý, sebaistý, zhovorčivý, pohotový a prirodzený zvodca. Heathcliff, bohužiaľ, nebol obdarený ani jednou z týchto vlastností. Nemal ani fyzické predpoklady, potrebné na plnenie drsnejších úloh. Zato mal talent na jazyky — plynulo hovoril po nemecky, po holandsky aj po anglicky — a výnimočnú pamäť. Dostal na výber, čo sa v hierarchizovanom svete SVR nestávalo často. Buď pracovať v Moskovskej centrále ako tlmočník, alebo v teréne ako kuriér. Zvolil si druhú možnosť, čím spečatil svoj osud.
Nešlo o atraktívnu prácu, ale bola dôležitá. V službe vlasti sa túlal po svete vyzbrojený štyrmi jazykmi a aktovkou plnou falošných pasov ako nenápadný poslíček, tajný poštár. Vyberal mŕtve schránky, ukladal peniaze do trezorov a príležitostne sa dokonca stretol s plateným agentom Moskovskej centrály. Keďže ročne trávil mimo Ruska aj tristo nocí, manželstvo ani vážna známosť neprichádzali do úvahy. V Moskve mu SVR dožičila ženskú spoločnosť — krásne dievčatá, ktoré by si ho za normálnych okolností ani nevšimli —, ale na cestách často podliehal pocitu osamelosti.
Práve počas takej epizódy stretol v bare hamburského hotela svoju Katarínu. Sedela pri stole v kúte a popíjala biele víno, príťažlivá tridsiatnička, svetlohnedé vlasy, opálené ruky aj nohy. Heathcliff mal príkaz vyhýbať sa takým ženám, keď cestoval. Vždy išlo o agentky alebo prostitútky v službách nepriateľa. Lenže Katarína bola na prvý pohľad iná. Keď naňho pozrela ponad mobil a usmiala sa, Heathcliff pocítil elektrický výboj, ktorý mu vystrelil zo srdca rovno do slabín.
„Neprisadnete si?“ spýtala sa. „Nerada pijem sama:“
Nevolala sa Katarína, ale Astrid. Pošepla to Heathcliffovi do ucha a dlhým nechtom mu prešla po vnútornej strane stehna. Bola Holanďanka, čo znamenalo, že ju Heathcliff, vydávajúci sa za ruského biznismena, mohol osloviť v jej materinskom jazyku. Po niekoľkých drinkoch ho pozvala do svojej izby, kde sa cítil bezpečne. Na druhý deň ráno sa zobudil s ťažkou opicou, čo bolo uňho dosť nezvyčajné, a nič si nepamätal.
Astrid už bola osprchovaná, zakrútená do kúpacieho plášťa. Za bieleho dňa ešte väčšmi vynikla jej krása.
„Máš večer čas?“ spýtala sa.
„Nemal by som.“
„Prečo?“
Neodpovedal.
„Tentoraz to bude skutočné rande. Vezmeš ma na dobrú večeru a možno aj na diskotéku.“
„A potom?“
Roztvorila plášť a odhalila dokonale tvarované prsia. Čo ako sa snažil, nespomínal si, či ich niekedy pohladkal.
Vymenili si telefónne čísla — aj to bolo prísne zakázané — a rozlúčili sa. Heathcliff mal v Hamburgu vybaviť dve záležitosti, ktoré si vyžiadali niekoľko hodín „čistenia“, aby mal istotu, že ho nikto nesleduje. Práve plnil druhú úlohu — vyberal mŕtvu schránku —, keď dostal esemesku s názvom vychytenej reštaurácie neďaleko prístavu. Prišiel načas a našiel Astrid pri stole s otvorenou fľašou nehorázne drahého Montrachetu. Heathcliff sa zamračil, víno musel zaplatiť z vlastného vrecka. Moskovská centrála pozorne sledovala jeho výdavky, a keď prekročil limit, nezaobišlo sa to bez nepríjemností.
Astrid zjavne vycítila jeho rozpaky. „Netráp sa, pozývam ťa.“
„Myslel som, že ťa mám zobrať na skutočné rande.“
„To som povedala?“
Milan Buno, literárny publicista
