Oľga Feldeková vydáva Minútové romány

Spisovateľka a glosátorka Oľga Feldeková vydáva knižku Minútové romány. Opäť v nich dokazuje, že vie vyčariť príbeh zo zážitkov a slov. Najkrajšie sú jej historky s oravskými motívmi, ale aj ako Bratislavčanka vie rozosmiať i rozosmútiť pekným rozprávaním.
V 89-tich minirománoch sa predstavuje ako brilantná štylistka s vycibreným citom pre prozaický i poetický detail. Naozaj, keby chcela, vedela by svoje miniatúrne príbehy rozšíriť na hrubú knihu, ale stačí takto. Človek má pri jej krátkom útvare pocit, že prečítal obsažný román.

Minútové romány sú vlastne krátke mikropoviekdy, ktoré rozveselia, potešia, naladia. Tu je aspoň pár kúskov, na ktoré sa môžete tešiť:

Orava a senná nádcha
O tunelároch
O pôvabe nahluchlosti
O horiacej košeli
O cesnaku a počítačoch
Proti všiam
Slovenka v metre
Fajčenie a poézia
O zabíjačke na Záhorí

V knižke Minútové romány sa Oľga Feldeková hrá so slovami, vetami, dvojzmyslami a hľadá zmysel aj tam, kde by sme ho nevideli. Ale predovšetkým sú jej príbehy vtipné, milé, láskavé.
Ako napríklad o pohári kofoly. Pri stánku ju čakal manžel Ľubomír Feldek, v ruke pohár kofoly a Oľga sa poteší, že na ňu myslel. Aký gavalier, vezme pohár, dopije polovicu kofoly a poteší sa. Na to jej manžel vraví, že on mal pivo a túto kofolu tam niekto nechal odloženú...
Záver knihy Minútové romány patrí rozhovoru Oľgy Feldekovej so spisovateľom Ľubošom Juríkom, ktorý ju veľmi precízne vyspovedal.

„Viac ako slávni oravskí spisovatelia (Hviezdoslav, Kukučín, Jégé) ma očaril môj ujo. Spomínaných spisovateľov sme mali ako povinnú literatúru, takže Kukučína a Jégého som si obľúbila až neskôr. Na Hviezdoslava som si ešte nezvykla, je to moja chyba. Ujo bol ako postava z rozprávky. Hovoril a robil veci, ktoré sa vymykali zdravému rozumu. To o ňom tvrdila moja mama. Ja si dodnes myslím, že bol veľmi múdry...“
Prečítajte si mikropoviedku z knihy Minútové romány:

SOM ŠKORICA

Hovorí sa, že niet malých úloh, sú len malí herci. Ale nielen herci – každý človek má občas šancu overiť si, či je to naozaj tak. Mala som ju aj ja. A dokonca ako herečka.

Zamladi som v mestečku, kde som žila, vstúpila do amatérskeho divadelného krúžku Stachanovec. Založil ho jeden iniciatívny mládenec a aj sám napísal divadelnú hru. Neviem, o čom bola, lebo mne a ešte niekoľkým hercom nedovolil zúčastňovať sa na skúškach – vraj javisko je malé, nuž aby sme si na ňom zbytočne nezavadzali. Vedela som len, že hrám škoricu a dajú ma do vareného vína.

Tesne pred predstavením mi obliekli hnedé tepláky, tvár a ruky mi natreli čímsi hnedým, čo veľmi svrbelo, na javisko postavili veľký hrniec vyrobený z kartónových škatúľ a hodili ma doň. Prihodili ku mne aj hluchonemého liliputána a ešte jedného chlapca zo základnej školy – to sú vraj klinčeky.

Len čo sa otvorila opona, začali nás dvaja kuchári miešať veľkými varechami. Darmo sme si zakrývali hlavy rukami, tĺkli nás tými varechami nemilosrdne hlava-nehlava, no nesmeli sme ani kýchnuť, ani zakašlať, aby sme nepokazili predstavenie. Vzala som si ten zákaz k srdcu a ani som nemukla, veď mi bolo jasné, že škorica nekašle ani nekýcha – no jednoduché to nebolo, pretože jednému klinčeku, tomu liliputánovi, prikázal režisér ešte aj fajčiť, aby vznikol dojem, že sa z hrnca parí.
Na ukláňaní sme sa nezúčastnili. Z hrnca sme sa sami štverať nesmeli, aby sme ho nezničili – krúžok Stachanovec ho potreboval na ďalšie reprízy. Ani by som sa nedokázala vyštverať – klinčeky mi sedeli celý čas na nohách a mala som ich stŕpnuté ešte hodinu po predstavení. Nuž len málokto z nášho mestečka vedel, že v tom predstavení hrám.

Nie je to teda vždy tak, ako sa hovorí. Väčšinou to býva presne naopak. Sú aj malé úlohy, z ktorých veľkú neurobí ani ten najväčší herec, čo by sa potrhal. Navyše väčšina z nás sú iba malí herci, čo celý život musia hrať len tie malé úlohy. Ale čo už. Napokon – mama vedela, že tú škoricu hrám ja. A povedala, že som bola skvelá.

Milan Buno, literárny publicista