Príbeh o troch rozdielnych ženách – jedna patrí k najnižšej spoločenskej vrstve, druhá zdedí rodinnú firmu a tretia má skvelú kariéru v právnickej firme...a predsa ich čosi spája. A trápi, sužuje, gniavi. Všetky tri túžia po dôstojnom živote a hoci sa nikdy nestretnú, dokonca o sebe ani netušia, jednako sa medzi nimi vytvorí puto. Symbolické puto vzbury proti nepriazni osudu...
Vrkoč je román plný energie. Je to dejisko zápasu proti zlému osudu a výzva na solidaritu. Vo všetkých troch príbehoch hrajú významnú úlohu ženské vlasy symbolizujúce dôstojnosť, ktoré sa napokon spoja do nádherného vrkoča ľudského porozumenia a nádeje.
Indka Smitá sa vzbúri proti krutej kastovníckej nespravodlivosti, ktorá bráni jej dcére chodiť do školy.
Talianka Giulia sa vzoprie patriarchálnemu spôsobu života v mene svojej lásky k sikhskému utečencovi, ktorá jej ponúkne nové obzory.
Úspešná emancipovaná kanadská advokátka Sarah ochorie na rakovinu a na vlastnej koži zažije diskrimináciu kruhov mocných, v ktorých niet miesta pre slabých a chorých.
Vrkoč je prvým románom televíznej a filmovej herečky, režisérky a scenáristky Laetitie Colombaniovej. V roku 2017 sa vo Francúzsku stal knihou jari, leta a jesene. Predalo sa už viac ako 300 000 výtlačkov, prekladá sa do 29 jazykov.
Začítajte sa do románu Vrkoč:
Smitá
Dedina Badlápur, Uttarpradéš, India
Smitá sa zobudí so zvláštnym pocitom, s akousi sladkou naliehavosťou, akoby mala v bruchu motýliky. Dnes je deň, na ktorý si bude spomínať celý život. Dnes jej dcéra nastúpi do školy.
Smitine nohy jakživ neprekročili prah školy. Tu v Badlápure ľudia ako ona do školy nechodia. Smitá je dalitka. Nedotknuteľná. Patrí medzi tých, ktorých Gándhí nazýval božími dietkami. Sú mimo kasty, mimo systému, mimo všetkého. Osobitný živočíšny druh, pokladaný za príliš nečistý, aby sa mohol zamiešať medzi ostatných. Odpad, ktorý nestojí ani za to, aby ho oddeľovali nabok, tak sa ako sa oddeľuje kúkoľ od dobrého zrna. Milióny ľudí ako Smitá žijú takto mimo dedín, spoločnosti, na periférii ľudstva.
Každé ráno sa opakuje ten istý rituál. Ako obohratá platňa bude Smite donekonečna vyhrávať táto pekelná symfónia. Prebudí sa v chatrči neďaleko obrábaných džátovských polí, ktorá jej je domovom. Tvár a nohy si umyje vodou, čo večer priniesla zo studne vyhradenej pre dalitov . Inej studne, vyhradenej pre vyššie kasty, sa nesmie ani dotknúť, i keď je bližšia a prístupnejšia. Podaktorí zaplatili životom za oveľa menšie veci. Pripraví sa, učeše Lalitu, pobozká Nágarádžana. Potom zoberie pletený trstinový košík, s ktorým pred ňou chodila už jej matka. Stačí sa naň pozrieť a hneď sa jej zdvihne žalúdok, lebo vždy silno a odpudivo smrdí. Nosí ho ako svoj nosí kríž, potupné bremeno. Ten košík je jej krížovou cestou. Prekliatím. Trestom. Za niečo, čo zrejme spravila v minulom živote, za čo treba platiť, odpykať si to. Po tomto živote nie sú viac dôležité ani predchádzajúce, ani nasledujúce životy, je to len život medzi inými životmi, hovorievala matka. Je to tak, taký je jej život.
Je to jej darma, jej povinnosť, jej miesto na svete. Povolanie prenášajúce sa celé generácie z matky na dcéru. V angličtine sa označuje scavenger, čo znamená „čistič“. Je to slušné slovo na pomenovanie skutočnosti, ktorá vôbec nie je slušná. Smitina práca sa nedá opísať nijakým slovom. Celé dni zbiera holými rukami výkaly iných. Mala šesť rokov, presne toľko, koľko má dnes Lalitá, keď ju matka prvý raz zobrala so sebou. Pozeraj sa a potom urobíš to isté. Smitá si pamätá hnusný a neľudský smrad, ktorý sa na ňu vyvalil ako útočné mračno sršňov. Povracala sa vedľa cesty. Zvykneš si, hovorila matka. Klamala. Na voľačo také sa nedá zvyknúť. Smitá sa naučila zadržať dych, žiť v apnoe, so zastaveným dychom. Dýchať sa musí, povedal dedinský doktor, pozrite, ako kašlete. Aj jesť sa musí. Chuť však Smitá stratila už dávno. Ani si už nespomína, čo je to byť hladný. Jedáva málo, rovnakú štipku, za hrsť ryže rozmočenej vo vode, ktorú každý deň vnucuje svojmu brániacemu sa telu.
Záchody pre celú krajinu, vláda ich predsa sľúbila. Žiaľ, dodnes neprišli. V Badlápure i všade inde sa ľudia vyprázdňujú pod holým nebom. Všade znečistená zem, rieky, potoky, polia, všetko zaprasené tonami ľudskej stolice. Choroby sa šíria ako škrtnutím zápalky pri sude pušného prachu. Politici to vedia. Ľudia si žiadajú záchody väčšmi než reformy, sociálnu rovnosť väčšmi než prácu. Žiadajú právo dôstojne sa vyprázdniť. V dedinách musia ženy čakať do súmraku, aby sa mohli vydať na polia, kde sa vystavujú mnohému nebezpečenstvu. Tie šťastnejšie si zariadili kútik na dvore alebo niekde v ústraní v dome. Zvyčajne to býva obyčajná jama v zemi, ktorú cudne nazývajú „suché záchody“. Sú to latríny, ktoré dalitské ženy chodia každý deň vyprázdňovať holými rukami. Ženy ako Smitá.
Jej obchôdzka sa začína okolo siedmej ráno. Smitá zoberie trstinový košík a metličku. Vie, že musí dennodenne vyprázdniť dvadsať domov, takže nesmie strácať čas. Chodí so sklopenými očami len po okraji cesty, s tvárou zakrytou šatkou. V niektorých dedinách musia dalitovia upozorňovať na svoju prítomnosť havraním perom. V iných sú odsúdení chodiť bosí – každý tu pozná príbeh nedotknuteľnej, ukameňovanej len preto, že nosila sandále. Smitá vstupuje do domov zadnými dverami vyhradenými špeciálne pre ňu, nesmie sa pritom dostať do blízkosti domácich, nieto sa s nimi rozprávať. Nielenže je nedotknuteľná, musí byť aj neviditeľná. Namiesto pláce dostáva zvyšky jedál, zavše i obnosené šatstvo, ktoré jej pohodia na zem. Nedotýkať sa, nepozerať sa.
Niekedy nedostane vôbec nič. Istá džátovská rodina jej už celé mesiace nedáva nič. Smitá to s ňou už chcela skončiť, raz večer oznámila aj Nágarádžanovi, že tam viac nepôjde, nech si svoje hovná odpratávajú sami. Ibaže Nágarádžan sa zľakol. Ak ta Smitá nepôjde, vyženú ich a zostanú aj bez tohto kúska zeme. Džátovia im prídu podpáliť chatrč. Smitá vie, čoho sú schopní. „Odsekneme ti obe nohy,“ povedali jednému z dalitov. Na neďalekom poli našli muža s odťatými údmi, spáleného kyselinou.
Milan Buno, literárny publicista
